Sú britskí politici lepší ako tí slovenskí?

Autor: Juraj Briškár | 5.7.2010 o 11:57 | (upravené 5.7.2010 o 12:38) Karma článku: 7,62 | Prečítané:  1480x

Anglicko je kolískou modernej demokracie, už v hlbokom stredoveku, v roku 1215, musel vtedajší anglický kraľ John prijať Magnu Chartu, ktorá obmedzila jeho moc a zaviedla rovnosť pred zákonom. Británia je často dávaná za príklad ako ideálna demokracia. Sú však britskí politici naozaj lepší ako tí slovenskí?

Oblasťou, kde je britská politika jednoznačne vyspelejšia a dokonalejšia ako tá slovenská, je miera korupcie medzi politikmi. V Británii sú veci ako nástenkový tender alebo kauza s emisiami jednoducho úplne nemyslitelné. Najväčšou politickou kauzou za posledné desaťročie boli tzv “MP's expenses”, kde si poslanci dávali daňovými poplatníkmi preplácať výdavky, ktoré vôbec nesúviseli s vykonávaním ich činnosti. Napríklad jeden z poslancov si dal do nákladov umelý ostrovček pre labute v jeho súkromnom jazierku. Britskí poslanci sa takto obohatili rádovo o tisícky libier a mali z toho obrovskú hanbu, ked' nakoniec všetko vyšlo na povrch. Uplne z iného súdka sú však miliardové kauzy slovenských politikov.

Ďalšou oblasťou, kde britská demokracia funguje lepšie ako tá slovenská, je verejná kontrola politikov. Je úplne nemožné, aby sa britský premiér systematicky vyhýbal diskusii s predstaviteľmi opozície, tak ako to robil Róbert Fico na Slovensku. Premiér síce nediskutuje v televíznych reláciách, ale v parlamente sa musí každý týždeň povinne zúčastniť tzv. “Prime Minister's Questions”, čo je v podstate slovný duel medzi premiérom a lídrom opozície. Členovia vlády sedia na jednej strane snemovne, tieňoví ministri na opačnej strane. Prebieha to asi tak, že sa postaví líder opozície, chvíľu hovorí, pričom ostro útočí na premiéra, dáva veľa rečníckych otázok a potom si sadne. Vzápätí nato vstane premiér, ktorý odráža útoky súpera a naopak snaží sa napadnúť dôveryhodnosť návrhov alebo argumentov opozície. Hovorí asi minútu, potom dáva znova priestor lídrovi opozície. Táto slovná prestrelka medzi nimi trvá asi necelú pol hodinu. Celá akcia je veľmi emotívna, parlament je úplne plný, poslanci tvoria zvukovú kulisu tým, že súhlasne mrmlú, keď hovorí ich líder a naopak vydávajú nesúhlasné zvuky, keď hovorí ich protivník. Niekedy sú príliš hluční, a tak ich musí Speaker, niečo ako predseda parlamentu, tíšiť svojím typickým “order, order”. Celé to pôsobí dosť napínavo, ako skutočný súboj, a zvuková kulisa pripomína futbalový štadión. Asi najefektívnejšou zbraňou v týchto dueloch je humor, je veľmi účinné, keď viete protivníka vysmiať.





O súčasnej anglickej politickej scéne sa dá povedať, že je oveľa menej polarizovaná ako tá slovenská. Všetky tri hlavné britské politické strany, konzervatívna, labouristická a liberálna, sú v strede politického spektra a v podstate medzi nimi nie sú žiadne zásadné programové rozdiely. Ich lídri tiež nie sú silné, kontroverzné osobnosti, ako bola napríklad Margaret Thatcherová v osemdesiatych rokoch, ale dosť priemerní, slušní, možno až nudní politici. Toto pokladám za dobrý signál, nudná politika zvyčajne znamená, že krajina nečelí veľkým hrozbám alebo krízam. Väčšinou je to tak, že v dobrých časoch sú v politike úspešní priemerní politici. Silné osobnosti sa dostávajú do centra diania v krízových obdobiach, napríklad Winston Churchill počas druhej svetovej vojny.

Na druhej strane tu máme ekonomickú krízu, veľkú potrebu znižovania deficitov, šetrenia, podstupovania nepopulárnych opatrení. Do takejto sitácie sa viac hodia slovenskí politici typu Ivana Mikloša, ktorí nemajú problém naordinovať ľudom horkú medicínu v podobe šetrenia.


To, čo rozhoduje vo voľbách v Británii, je imidž jednotlivých strán a hlavne charizma a popularita ich lídrov. Britskí politici sú vždy veľmi slušní a zdvorilí, stále sa usmievajú a hovoria o tom, ako veľmi chcú pomáhať a slúžiť ľudom. Veľmi často voličov chvália, napríklad v televíznych debatách pred poslednými parlamentnými voľbami pri odpovedaní na otázky z publika každý líder strany najskôr povedal, že s dotyčným voličom úplne súhlasí, že má plné právo na kvalitnejšie školstvo, zdravotníctvo alebo na vyšší dôchodok, že si všetky tieto veci volič plne zaslúži. Anglickí politici sa však často boja, aby niekoho náhodou neurazili, a preto väčšinou hovoria dosť nekonkrétne, používajú veľa pekne znejúcich fráz. Takzvaná politická korektnosť je veľmi silná a aj dosť zväzujúca. Bežní Angličania sa veľmi často sťažujú, že ich politici sú málo úprimní. Podľa mňa je to výsledok tej veľkej slušnosti a zdvorilosti, nemôžete byť milí na niekoho, koho nemáte radi, a zároveň byť úprimní. Napríklad jednou z najväčších udalostí nedávnej kampane bol výrok premiéra Gordona Browna, ktorý si neuvedomil, že má stále na sebe pripnutý mikrofón a vo svojom aute nazval voličku, s ktorou sa práve rozprával “bigotná žena”. Bol z toho obrovský škandál, premiér musel ísť k nej domov a tam sa jej osobne ospravedlniť.

Skúste si to však porovnať s takým Jánom Slotom. Ten nikdy nepočul o politickej korektnosti, oplzlo a agresívne sa vyjadruje o menšinách, vystupuje opitý na verejnosti a celkovo sa správa ako úplny grobian. Angličania tiež majú takýchto politikov, sú združení v strane BNP, čo je skratka pre Britskú národnú stranu, ekvivalent SNS, no ani jeden z nich nie je v parlamente a médiá sú voči nim veľmi prísne. V podstate sú takíto ľudia v Británií na okraji spoločnosti, rozhodne nie vo vláde ako ešte nedávno na Slovensku. Tento príklad je dôkazom toho, že extrémna otvorenosť a úprimnosť v politike nie je pre spoločnosť vždy to najlepšie.


Na druhej strane, existujú aj oblasti, v ktorých je slovenská politika lepšia ako tá britská. Napríklad na Slovensku sa nikto nezaujíma o manželky známych politikov. Slovenská tlač každý deň tvrdo útočí na premiéra Fica, no o jeho manželke nevieme v podstate nič. Slovenské médiá nechávajú rodinám politikov priestor žiť si svoj normálny život a to považujem za veľmi dobré. Oproti tomu britská tlač, špeciálne bulvárna, sa veľmi podrobne zaoberá osobným životom politikov. Napríklad posledné voľby v Británii už veľmi pripomínali americké prezidentské voľby v tom, ako médiá podrobne analyzovali manželky potenciálnych premiérov, to, aké šaty nosia, akú kabelku si práve kúpili. V tomto ohľade sa mi zdajú slovenské médiá a politika vyspelejšie. Charakteristické je, že slovenské médiá sa zaoberajú súkromným životom politikov iba v prípade, ak tí sami pútajú pozornosť extrémnym luxusom, na aký si nemohli legálne zarobiť. Napríklad  rôzne stíhačky, jachty a luxusné autá, Elektra.


Zdá sa, že anglická politická scéna je vyspelejšia ako tá slovenská, hoci existujú aj oblasti, v ktorých je na tom Slovensko lepšie. Angličania by nikdy nezniesli také tvrdé a náročné reformy, aké na Slovensku uskutočnila druhá Dzurindova vláda a ani by nemali politikov, ktorí by boli schopní takto úplne obetovať svoju popularitu. Dalším pozitívom je, že slovenské médiá sa veľmi nezaujímajú o súkromné životy politikov a ich rodiny. Avšak v kľúčových oblastiach ako rozsah korupcie, kontrola politikov a úroveň politickej kultúry je britská politická scéna určite vyspelejšia. Navyše anglická politika je určite štýlovejšia a zmeny v nej prebiehajú s určitou ľahkosťou, napríklad zmena vlády po posledných voľbách prebehla veľmi elegantne. V ostrom protiklade s tým je spôsob, akým sa súčasný premiér do poslednej chvíle drží svojej stoličky a snaží sa čo najviac skomplikovať situáciu novej vlády.

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Čižnár síce zbavil Trnku mlčanlivosti, ale odmieta ho stiahnuť

Kočnerova nahrávka je na expertíze, Trnku zbavili mlčanlivosti.

Komentár šéfredaktorky

Kočner-Trnka: Ako sa baví šéf gangu s výpalníkom, ktorý začal pracovať na vlastnú päsť

Gorila je podobná trauma ako únos Kováča.

Trnka na nahrávke s Kočnerom: Viem, že ma zabijú

Kočnera hnevalo, že Trnka vydieral Haščáka.


Už ste čítali?