Pritom nič z toho by nemalo byť žiadnym prekvapením, mnoho ekonómov tento výsledok dávno predpovedalo. Paul Krugman už od začiatku kritizoval Obamov fiškálny stimulus ako príliš malý, Martin Wolf vo svojich komentároch vo Financial Times už pred viac ako rokom varoval pred nebezpečenstvom príliš rýchleho škrtania výdavkov v situácii, keď je ekonomické zotavenie ešte veľmi slabé a súkromný sektor chce viac šetriť ako míňať.
Napriek tomu prevládlo medzi politikmi, ekonomickými poradcami a centrálnymi bankármi mylné prirovnanie vládneho sektora k domácnosti. Ich argumentácia je asi takáto: ako každá zodpovedná rodina, aj vláda musí počas zlých časov šetriť; rovnako ako domácnosť obmedzí svoju spotrebu, keď jej príjem klesne, aj vláda musí škrtať výdavky, keď jej v dôsledku krízy klesnú príjmy. Zadlžovanie sa je nemorálne a vedie k ešte väčším problémom v budúcnosti.
Takáto pred-keynesiánska predstava o vláde je však mylná. Vládny a súkromný sektor sú ako spojené nádoby, jedna ovplyvňuje druhú. Keď začnú domácnosti a firmy v dôsledku ekonomickej neistoty šetriť, automaticky sa to premietne do vyššieho vládneho deficitu, pretože klesnú daňové príjmy a stúpnu výdavky na sociálne dávky. Tento proces (tzv.deleveraging) znamená, že súkromný sektor sa pomocou vyšších úspor zbavuje dlhu, ten však nemizne, ale sa prenáša na plecia štátneho sektora.Väčšina vládneho deficitu v USA a v Európe je výsledkom tohto procesu, a nie výsledkom aktívneho fiškálneho stimulu.
Ak sa vláda rozhodne v takejto situácii naďalej šetriť a znižovať vládny deficit za každú cenu, vedie to len k ďalšiemu poklesu agregátnej spotreby a HDP, bankrotom, zvýšeniu nezamestnanosti a k deflácii. Celkové množstvo dlhu v ekonomike sa nedá znížiť bez toho, aby nekleslo aj HDP – dlh jedného človeka je pohľadávka, a teda majetok toho druhého. Dnešné peniaze sa tvoria ako dlh, a preto nie je možné sa zbaviť dlhu bez toho, aby zmizli aj peniaze.
Jediným riešením súčasnej, ale aj každej ďalšej krízy kapitalizmu, je únik dopredu, naštartovanie ekonomického rastu a prebudenie dôvery v budúcnosť pomocou expanzívnej fiškálnej a menovej politiky. V situácii, keď domácnosti a firmy šetria, by mala vláda pôsobiť presne opačným smerom, mala by zvýšiť štátne výdavky, aby tak vykompenzovala chýbajúcu súkromnú spotrebu.
Napriek tomu nemecký minister financií Wolfgang Schäuble tvrdí, že je potrebné ďalej pokračovať v politike šetrenia a že súčasná kríza bola spôsobená hromadením dlhov štátov a ich nezodpovednou fiškálnou politikou. V skutočnosti však existuje jediná krajina, ktorá sa dostala do problémov kvôli príliš vysokým vládnym výdavkom, a tou je Grécko.
Oproti tomu Španielsko, Írsko, ale aj Británia a USA sa dostali do problémov kvôli prasknutiu bubliny na realitnom trhu a kvôli toxickému dlhu súkromného sektora, ktorý sa potom viac či menej presunul na plecia štátneho sektora. Španielsko a Írsko mali pred krízou verejný dlh menší ako 40 % HDP a hospodárili s rozpočtovými prebytkami. Hovoriť, že ekonomická kríza 2008-09 a súčasná dlhová kríza v Eurozóne boli spôsobené nezodpovednými vládami, ktoré príliš veľa míňali, je omyl ľahko vyvrátiteľný základnými faktami.
Keďže politika vládneho šetrenia počas recesie sa nedá obhájiť štandardnou ekonomickou teóriou, postoj jej zástancov sa zakladá skôr na presvedčení, že utrpenie ľudí je nevyhnutné, dokonca prospešné. Ich argumenty sú asi takéto: Gréci, Španieli, Američania, tí všetci si žili nad pomery, bol to život na dlh, mali sme tu dlhé obdobie prosperity, a teraz prišiel čas platiť. Predstava, že utrpenie ľudí je nevyhnutná súčasť ich života, toto sebabičovanie (resp. bičovanie druhých), tento ekonomický fundamentalizmus pravdepodobne ženú svetovú ekonomiku do druhej recesie.
Súvisí to aj s hľadaním niečoho pevného, reálneho, s predstavou, že treba nechať ekonomiku padnúť, aby sme našli jej skutočnú, zdravú úroveň. Veľa ľudí volá po zrušení súčasného menového systému a zavedení zlatého štandardu. Je to vlastne hľadanie niečoho, čo by malo hodnotu samo o sebe. To je však nemožné, keďže sú to iba ľudia, kto priraďuje veciam ich hodnotu.
Najväčšou chybou posledného roka bolo, že šetriť začali aj tie vlády, ktoré k tomu trhmi vôbec neboli tlačené. Pochopiteľne, krajiny ako Grécko, Španielsko a Portugalsko nemajú na výber a musia vykonávať politiku úsporných opatrení, ktorú im nadiktoval MMF a ich veritelia.
Avšak nikto netlačil na krajiny ako Nemecko, Holandsko, Rakúsko alebo USA, aby tiež začali s rýchlym znižovaním deficitu. Pritom úrokové sadzby USA, Británie a Nemecka sú na historicky nízkych úrovniach. Martin Wolf správne konštatuje, že posolstvo trhov k týmto veľkým ekonomikám je: „Prosím, požičajte si naše peniaze a míňajte ich“. Dnešná situácia je výsledkom toho, keď v rovnakom čase začne šetriť súkromný aj vládny sektor a deje sa to u väčšiny rozvinutých ekonomík sveta.
Tento článok vyšiel pôvodne na portáli JeToTak.sk
